Škatuľka cigariet

Autor: Andrej Špeťko | 7.7.2018 o 13:19 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  92x

Čerstvo napadaný sneh vŕzgal pod podrážkami ťažkých topánok. Pouličné osvetlenie ho sfarbilo do striebra a prázdnota ulíc dovolila vytvoriť dokonalú prikrývku. Noc sa utopila v tichu, ktoré som ako hosť musel prijať.

Kráčajúc v doline bytoviek som hľadel do vysvietených okien. V mysli sa vynárali predstavy o šťastných rodinách tráviacich spoločný čas. Ideálne chvíle hodné zarámovania. Na okná klopkajúcemu snehu sa nedostalo ani kúsku radosti. Nezostávalo nič iné, iba v tichosti padať na moje strapaté vlasy a dlhý čierny kabát. Dlane sa pred chladom šikovne skryli do hlbokých vreciek. Rezké kroky ma viedli čo najrýchlejšie od zovretia svetla okien. Potreba ujsť do noci bola väčšia každou uplynulou sekundou, ktorú si únik vyžiadal. Napokon sa kráčanie zmenilo na bezhlavý beh naprieč zamrznutému dažďu. Dlane boli vyštvané z tepla vreciek a nepríjemný chlad sa zabodával do bledej pokožky.

Zastal som až na konci ulice, za ktorou sa rozprestieralo nekonečné pole rozseknuté cestou. V tichosti stojace pouličné lampy obohnali klipkajúcim svetlom obrubník chodníka popri asfaltovej rieke. Do srdca vnikla radosť. Na moment som pocítil slobodu. Stojac na hranici mesta premrznutá ruka siahla do vnútorného vrecka a vytiahla škatuľku s cigaretami, v ktorej sa ukrýval i malý zapaľovač.

„Ešte ich mám šesť,“ vyhodil som do ticha niekoľko slov.

Pery objali snehobiely filter a vtiahli prvý dúšok horúceho dymu s príchuťou mŕtvej rastliny. Horkastá chuť sa predrala do noci a mizla nad hlavou. S príjemným pocitom uvoľnenia ma dobehli spomienky viažuce sa k týmto miestam. Pred očami sa vynárali obrazy namaľované detstvom. Kreslenie kriedami na chodník, naháňanie sa s kamarátmi a púť so školskou taškou na neďalekú autobusovú zastávku. Tá sa stala cieľom, kde sa budem môcť ukryť pred snežením. Snaha padajúceho popola udusiť všetky spomienky bola márna. Dnes ma ale nemôžu presvedčiť, som pevne rozhodnutý. O niekoľko minút sa v diaľke objavila stará plechová zastávka. Zahodil som obhorený hnedkastý filter a zrýchlil do kroku. Možno stihnem posledný autobus.

 

Na hrdzavom plechu svietila bielota cestovného poriadku. Posledný spoj má naplánovanú cestu niekoľko minút pred polnocou. Počkám, dnes sa nemám kam ponáhľať a plechová strieška poskytla dostatočné útočisko. Ruka siahla do vnútorného vrecka a o chvíľku jazyk oblizoval ďalšiu cigaretu. Kým prvá bola nutnosťou na prekonanie melanchólie, druhá chutila výnimočne dobre. Pripadal som si ako z nejakého filmu, aký by som mohol vidieť v alternatívnom kine s maximálne ďalšími dvoma návštevníkmi. Mladý muž stojaci na autobusovej zastávke počas decembra a do toho neskutočne husté sneženie. Je ticho a hľadí na druhú stranu bielej cesty niekam do tmy. K nočnému osvetleniu prispieva zanedbateľným svetielkom horiacej cigarety. Neuveriteľná hlúposť, na ktorú by som sa dokázal pozerať hodiny. Ticho prerušil hlasný smiech. Som naozaj smiešny.

Minúty tiekli a bez znalosti aktuálneho času sa hlásili pochybnosti o správnosti rozhodnutia. Vrátil som sa k cestovnému poriadku a skontroloval, či naozaj má význam čakať na polnoc i počas sviatku. Oči neklamali, ešte vydržím. Ponorený do nezmyselných predstáv som zadusil v sebe tretiu cigaretu.

„Myslela som si, že dnes nikoho nestretnem,“ roztrhal ticho ženský hlas.

Prišla bez stôp rovnakou cestou. Mohol by som ju opísať ako normálne dievča, akých stretnem na ulici mnoho. Niekto, koho obídem a prebudí vo mne mnohé nereálne scenáre. Spod smiešnej štrikovanej sivej čiapky neohrabane trčalo niekoľko prameňov ryšavých vlasov. S ľahkosťou objímali chudú tvár, na ktorej sa nejakým zázrakom držali okuliare s hrubým rámom. Tmavé oči ma neustále premeriavali. V danom momente ma upútal ošúchaný hnedý kabát, ktorý jej bol priveľký. Vystretý golier ukrýval pery. Na drevenú lavičku zastávky položila niekoľkodielny hliníkový obedár.

„Kedy ide autobus?“ znel druhý pokus o nadviazanie rozhovoru.

„Záleží, koľko je hodín.“

Vystrela do výšky ruku a rukáv padol takmer až na lakeť. Na tenkej ruke žiarili ručičkové hodinky, ktoré odpovedali za mňa.

„Pol dvanástej,“ prezradila čas a rukáv mohol padnúť na pôvodné miesto.

„O necelú pol hodinu,“ ušetril som niekoľko krokov k cestovnému poriadku.

„Máme čas.“

Ticho sa neslušne vrátilo. Kým som ho radostne vítal, ona túžila urobiť čokoľvek, aby zmizlo. Napokon zvíťazila ľútosť a vrátil som aspoň zlomok snahy: „Kam ideš?“

„Za starou mamou. Nesiem jej večeru, ktorú som pripravila po práci. Chodím k nej každý deň, iba o päť hodín skôr.“

Zrak padol na obedár tróniaci na lavičke a žalúdok sa rozrozprával za mňa.

„Si hladný?“

„Nie.“

„Neklam...“ nenechala sa zaskočiť hlúpym klamstvom a otvorila vrchný diel obedára. Bol plný koláčov. Náznakom rukávu ponúkla. Naslepo som jeden vzal a ochutnal.

„Výborný,“ precedil som s plnými ústami.

Oči jej zažiarili a navrhla, aby som si vzal i do druhej ruky. Nedalo sa odmietnuť.

„Som rada, že chutí. A ty kam ideš?“ zaujímala sa.

Prostá otázka, ktorá vrazila dýku do srdca. Noc bola o čosi tmavšia. Ruka znova zopakovala tradíciu a vydychované obláčiky zaplnili miesto medzi nami.

„Nefajči... ešte ťa to zabije,“ zasmiala sa.

Na tvári sa mi objavil arogantný úsmev.

„Kam ideš?“ zopakovala otázku.

„Idem sa zabiť.“

Radosť sa jej náhle vytratila z očí. Zozimilo sa a lampy nervózne blikali. Mohol som vymyslieť akúkoľvek výhovorku, ona si zaslúžila úprimnosť.

„Prečo?“ bojazlivo sa opýtala.

„To je moja vec,“ odpovedal som chladno.

„Ja... nerozumiem.“

„Nie je tvojou povinnosťou mi porozumieť.. ani po tom netúžim.“

Každé povedané slovo neskutočne bolelo. Klamstvá sa predierali cez stiahnuté hrdlo a oči robili všetko, aby neunikla jediná slza. I napriek tomu som nesmel prehrať.

„Rozumiem,“ znela kapitulácia.

„Nie, nerozumieš. Jednoducho nerieš... o chvíľu príde autobus.“

Každé moje slovo narazilo na bledú stenu. Nevládalo sa udržať na jemnom povrchu a v tichosti padalo k nohám. Úkryt našlo pod čiernym popolom, ktorý, žiaľ, prišiel o posledný kúsok tepla. Rozdupal som ho podrážkou a zahrabal snehom.

„Vždy existuje cesta...“

„Pozri... toto je moja cesta. Začala v meste, tiahla sa sem a končí niekde v noci. Nútiš ma rozprávať v metaforách a pripadám si ako hlupák. Nechceš sa pýtať na iné?“

Vydralo sa niekoľko nezrozumiteľných slabík, po ktorých sa napokon odmlčala. Je ťažké sa rozprávať so samovrahom.

„Kde pracuješ?“ prevzal som iniciatívu.

„V kníhkupectve,“ trasľavo odpovedala.

„Milujem knihy,“ začal som monológ,“ vážne. V izbe ich mám toľko, až nevidno steny. Mrakodrapy sa hrdo pýšia do výšok. Mesto plné príbehov od výmyslu sveta. Ak túžiš po tragédii, romanci alebo rozprávke, v ňom nájdeš všetko. Ak by ťa zaujímalo, ja som bol v ňom stratený stovky hodín... Preto utekám.“

„Čítala som odmala. Túžba sa naučiť lúštiť písmená bola v tom čase veľká, pretože som chcela rozumieť svetu. Ak by si kedykoľvek vošiel do triedy, našiel by si ma sedieť v lavici s knižkou. Kamkoľvek som išla, mnohé príbehy sa ťahali so mnou. Vyhrali a pracujem pre ne. Milujem kníhkupectvo po záverečnej. Prechádzať sa medzi regálmi plnými umenia sveta, ktoré uviazli v tichu čakajúc na ďalší deň, je nádhera. Tam sa cítim ako doma. Jediný človek, ktorý ma prinúti opustiť tento svet, je stará mama...“

Až po poslednom slove si všimla, že sa po celý čas usmievam. Zahanbila sa a uhla pohľadom. Smútok na okamih opadol. Domnieval som sa, možno naivne, že nezvykne často rozprávať o sebe. Každopádne, plán vyšiel.

„Je úžasné, čo robíš. Máš chvíľu i pre seba?“ hodil som ďalšiu otázku.

„Ani nie... ale to nevadí, aspoň nemám čas sa nudiť. Ak sa nájde, rada sa prejdem do jednej malej kaviarničky, kde si čítam a niekedy niečo napíšem.“

„Tvoríš?“

„Áno.“

„Čo také?“ neúnavne pokračovalo spoznávanie.

„Možno ti poviem inokedy. Trošku sa hanbím a ... notes je doma.“

„Aký má význam písať, ak to nik neuvidí? V poriadku... inokedy.“

Na niekoľko minút noc prehrala. Podivné emócie unavene padali k nohám. Cigarety sa netaktne míňali, ale potreba po šťastí bola silnejšia. Horela dobrých päť minút a zanechala horkú pachuť v ústach. Niekoľko výdychov muselo stačiť.

Nespúšťal som z nej oči. Bola obyčajná a pritom iná. Klasik by povedal, šedá myš. Niekto neustále medzi ľuďmi, pritom sám. Hádam sme si príliš podobní, ale to si nezaslúži. Prepadla ma túžba vyplniť dni v kníhkupectve o niečo iné. Výnimočné? Prosté? Neviem... sám sa v tom strácam. Koniec koncov, nezáleží na tom. Dnešné stretnutie môže byť darom osudu, rovnako i jeho výsmechom.

„Už ide,“ ohlásil som príjazd páru svetiel blížiacich sa z diaľky.

Zostávala necelá minúta, ktorú sme strávili v tichu. Ona s obedárom v ruke, ja s cigaretou. Autobus s hlučným pískaním zastal. Dvere sa otvorili s unaveným vydýchnutím starého vozidla. Nik nevystúpil.

„Ideš?“ spýtala sa takmer šeptom.

„Nie.“

V tichosti nastúpila a usadila sa hneď k dverám. Vodič zatrúbil a v spätnom zrkadle som zachytil jeho upriamený pohľad. Napadlo mi, ako zachrániť jej večer. Pribehol som k dverám a zakričal: „Viem o tebe dosť, aby si sa už nikdy nestratila!“ Odstúpil od dverí a počkal na odchod autobusu.

Akokoľvek srdce túžilo utekať za vozidlom, hlava tvrdohlavo protestovala. Je neskoro na podobné hlúposti vystrihnuté z romantických kníh. Píšem iný žáner. Opustil som zastávku. Pokračujúc v ceste, miloval som sa s predposlednou cigaretou. Chutila sladko ako jahody rozmaznané slnkom. Arogantná faloš vzdialená kilometre od skutočnosti. Popol kreslil sivú čiaru od zastávky. Ak sa bol po nej niekto vydal, možno by ma našiel. V hlave sa vynárali všetky slová vyslovené pod plechovou strechou. Natoľko som sa ponoril do myšlienok, že som stratil pojem o čase. Prebudila ma až dohasínajúca cigareta. Sladká chuť zmizla a niekoľko krokov predo mnou sa objavila rieka. Zastal som na kraji brehu. Rozbúrená voda sfarbená do atramentu nahnevane volala moje meno. Naklonil som sa hľadajúc na hladine odraz tváre.

„Nič,“ prebili sa slová cez stiahnuté hrdlo. „Prečo som nenastúpil? Idiot...“

Ruka siahla do náprsného vrecka a bruškami prstov hľadala škatuľku s poslednou cigaretou. V tom okamihu pevná zem zmizla spod nôh a telo objal mráz. Prepadla ma zmätenosť a v hlave kričala naliehavosť sa dostať z rieky čo najskôr. Ťažký kabát ma ťahal ku dnu. Rukami som sa pokúšal zachytiť, ale prúd bol silnejší. Ostré kamene sa zarezávali do dlaní ako nože. Rieka vyhrala nad krehkým telom, ktorého končatiny stuhli. Túžba po živote nebola nikdy silnejšia, ale zostala zamknutá za zavretými očami. O niekoľko okamihov utíchla i ona a stratil som sa v chladnej tme. Pľúca si pýtali čerstvý kyslík a skrehnuté pery robili všetko, aby zostali pri sebe. Nohy narazili na pevný kameň, ktorý dovolil sa odraziť k hladine. Nadýchol som sa s priduseným volaním o pomoc. Tma ma zatlačila späť do vody. Bojujúc s ťažkým kabátom a silným prúdom som sa prebil druhýkrát na vzduch a zopakoval márnu prosbu. Samota sa smiala do tváre a držala kabátu. Unavené telo robilo všetko, aby sa nevrátilo pod hladinu. Prúd ma odniesol ďaleko od brehu. Hlad po prežití nazbieral posledné zvyšky síl a donútil ruky k plávaniu. Približujúc sa k brehu ma ťažila váha života. Musel som ho preniesť do bezpečia.

Krvavé dlane chytili zmrznutú zem a vytiahli ma na pevninu. Ležiac som pozoroval padajúce snehové vločky. S pocitom bezpečia prišla i veľká bolesť presileného tela. Nahlas som sa rozplakal. Horúce slzy sa topili na mokrých lícach. Ešte nie je koniec, musím sa vrátiť do svojho mesta. Vstal som a v diaľke zočil tisíce svetiel. Na tvári sa objavil úsmev a zakrvavená dlaň automaticky siahla do náprsného vrecka. Vytiahla premočenú škatuľku s poslednou cigaretou a zapaľovačom. Bezmyšlienkovito som ju vytiahol a vložil medzi roztrasené pery. Zapaľovač nehorel a cigareta bola úplne mokrá. Odhodil som ju do snehu.

„V niečom mala pravdu,“ daroval som noci posledné slová a vykročil k mestu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOMOV

Za smrť tínedžerky na Pohode majú organizátori platiť

Od tragédie prešlo deväť rokov. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný.

ŠPORT

Najlepším hráčom na svete je Modrič, porazil aj Ronalda

Pozrite si ocenených v ankete The Best FIFA Football Awards.


Už ste čítali?