Denník lúzra: Dôvod, prečo nemám tieň...

Autor: Andrej Špeťko | 16.6.2018 o 23:15 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  97x

Je koniec. Toto budú posledné riadky, ktoré napíšem do denníka. Konečne.

Pravdepodobne jediná myšlienka, ktorá urobila radosť v posledných mesiacoch. Prinútila ma vyjsť von z bytu, nechal som otvorené. Dobrovoľne som sa vzdal miesta, ktoré roky poskytovalo úkryt pred svetom. Záujem odišiel s tieňom von oknom a hľadať už nemalo význam. Načo? Vybrala si. Vždy má väčšiu silu ten, kto hovorí nie. Život naučil dávno. Nik sa nepýtal, po čom túžim a chcem. Kráčam v dňoch s tým, že sa možno niekto spýta. Márne. Zvláštne, aké je všetko na prvý pohľad zložité, pritom detinsky jednoduché. Hľadáme šťastie. Iba to. Napriek tomu, samota je stelesnením vernosti. Doposiaľ nik nezostal kráčať, každý hľadel iba pred seba, nie vedľa. Prečo toto píšem? Pretože som pochopil. Od prvých riadkov sa vytvárala snaha dostať do normálneho života a vytvoriť radosť. Aspoň kúsok. S niekým, pre niekoho. Išlo to? Ach... potom by som nekráčal osamote von z bytu, do ktorého nemám v pláne sa tak skoro vrátiť. Dobrovoľný bezdomovec. Či už citový alebo materiálny. Rozdiel poznať iba podľa oblečenia. Snažil som sa. Viem, že sa vráti do bordelu a nechá sa trhať mužskými troskami, pre ktoré nie je ničím viac ako kusom teplého mäsa. Na druhej strane, každý má poslanie. Nevybrala si ho, iba prijala. Aspoň ma niečo naučila. Akceptovať, kým som.

Telefón sa trápil v ruke a skapal v tichu. Nezavolala. Žiadna odozva z brehu, ktorý nedávno kričal silnou nádejou. Ticho ulice prehlušil smiech. Už mi bolo všetko jedno. I tak je jednou z mnohých, ktoré padli z neba a po páde zostali ticho. Mám takých plný telefón. Čísla bez mien, ktoré predstavujú tie najzvláštnejšie príbehy. Všetko sa začalo jediným, ktoré som vymazal. To nulté. Prvé. Odkoplo ma na chladnú podlahu, ktorá s radosťou prijala hladujúce telo. Prvýkrát v živote som pochopil, ako dokáže dýchanie bolieť, ale prihadzujúce dni naučili kráčať po boku krutej bolesti. Zvykol som písať do notesu vety, ktoré si mala po poslednom zavretí dverí prečítať. Stránky sa plnili a text menil poslanie. Od premočených písmen plných sebaobviňovania až k strofám textu plných úprimného hnevu. Nenávidel som nulté číslo bez mena. Tú, ktorá ma vyhodila z vlastnej postele a nahradila podobnou bábikou. Oslepený naivitou som nechal, aby noc kradla nádej. Načo sa jej do toho starať? Dokopaný pes ležiaci na zasneženom balkóne už veľa nenabreše. Sledoval som ju každý deň, ako sa smeje môjmu svetu do tváre. V jeden moment do hlavy vtrhol unavený rozum s hŕstkou správnych odpovedí. Akýkoľvek boj by sa stal víťazným, vo vojne som bol odsúdený na prehru. Stojac na balkóne s vytrhanými stranami plnými úprimnosti som zapálil prvý dôvod „prečo“ a podpálil ním všetko za sebou. Snežilo. Najkrajší večer, aký som s ňou bez nej zažil. Kričala jedno klamstvo za druhým, kým sa mi myseľ snažila udržať zdravý rozum. Napokon som sa vybral na potulky, až ma prijal tento byt. Jaskyňa nádeje pre nenávidených. Zvláštne, koľko slov dokážem napísať pre desať hlúpych čísiel.

Na ceste sa na podrážky nalepilo mnoho príbehov. Takých, aké by som nevymyslel ani v najšialenejšom sne. Naučili ma najdôležitejšiu vec v živote, ktorá po všetky tie roky utekala. Nebáť sa. Strach bol celý ten čas najväčším nepriateľom. Bál som sa žiť, umrieť som nechcel. Nultá roztrhala dušu až k jadru. Zostal malý kúsok horúcej hrčky páliacej ako pekelný oheň. Pripálila ďalší dôvod a pokračovala každým príbehom. Liečila roztrhaný svet, ktorý zostal. Rozprávka pre deti, porozumie iba dospelý. Ale späť k podstatnému: Kto som? Odpoveď je jednoduchá, neexistujem. Nie som konkrétna osoba. Iba zhluk dní, ktoré som ukradol svetu. Príbehy, ktoré zostali na stranách denníka, nie sú moje. Prečo by mali? Kto by toto všetko zažil? My všetci. Prasknuté zrkadlo, do ktorého hľadíš a usmievaš sa. Nie je to irónia? Nachádzať sa v osobe, ktorú považuješ za niekoho iného. U mňa ich pravosť nehľadaj. Iba som spísal, čo ťa trhá. Nazvi ma svedomím, ku ktorému sa bezcieľne obrátiš a prelistuješ niekoľko vymyslených udalostí. Možno som uhádol príliš veľa, možno nič. Záleží na tom? Mne nie. Ja kráčam ulicou a viem, kam pôjdem. Písať svoj príbeh a ty urobíš to isté. Potom môžeme ísť von obaja. Do tej tmy, ktorá nás oddelene držala za oknami a sledovali sme osviežujúci dážď. Všetci sme si podobní, milujem ten pocit. Môžem klásť sladký riadok za riadkom a nájdeme sa. Môžem písať arogantne a zhadzovať všetko, nájdeme sa i tak. Nikdy sa neuvidíme, pretože nás prijme noc. Úprimné ulice v objatí okien bytov, v ktorých sledujeme šťastie iných. Prekypujúci slabosťou sa niektorí zastavia pri nejakom a stratia hodiny sledovaním toho úžasného divadla ako z nejakej hlúpej reklamy. Oblepení motivačnými citátmi a sladkými snami tam zostanú možno navždy. Tak to nefunguje. Našťastie. Možno sa nájdeme podľa slabých svetielok horiacich cigariet. Pľúca zničené nádychmi šťastia zabijú každý dôvod, prečo by sme mali zostať za oknom. I pred ním. Dúfam, že som odovzdal niekoľko riadkov, ktoré si ťa našli. Nie je to smiešne? Takýto koniec.

Mnohí čakali šťastný záver. Iní zas samovraždu, aby som podčiarkol tragédiu lúzra. Zvyšok neprečítal viac ako tri riadky a z hnusom sa vrátil ku každodennej rutine. Nech si každý napíše svoj koniec, s tým už nechcem mať nič dočinenia. Budeme spolu šťastní? Zabijeme sa? Mnoho myšlienok v unavenej hlave. Kráčajúc v svojej noci sa v nich strácam. Tečú okolo a s precíznosťou obchádzam každú kaluž. Nezáleží na mne rovnako ako na tebe. Ak ti predsa len záležalo, kráčali sme spoločne. Nebolo to krásne? Nebolo to smutné? Aké to bolo? Povedz si. Ja už nepočujem. Dnes nie, toto je naposledy.

Čo teraz? Ako ďalej? Čo mám napísať? Čo chceš čítať? Sladkostí je plné kníhkupectvo, tragédie vyrovnávajú stav. Vyber si, od iných radu nežiadaj. Ak ju niekto dá, berie si ťa na starosť. Budeš ho obviňovať a napokon znenávidíš. Tak to chodí, ty vieš. Chceš radosť? Plač. Chceš smútok? Smej sa. Chceš umrieť? Ži. Chceš žiť? Umri. I toto som sa naučil. Stačilo mi ťa počúvať a písať tvoj príbeh, sem-tam prihodiť dni niekoho iného. Stretlo sa nás mnoho a predsa tu nik nebol. Bude to tak, kým nezahodíme cigarety na veľkú kopu a nezapálime vatru. Väčšiu ako samotný život a jasnejšiu ako letný deň. Ach... príliš veľa poetickosti na záver. Neviem písať priamo, som dospelý. Úprimnosť sa vytratila vekom. Som zvedavý, koľko dní si noc vezme. Mesiac? Rok? Večnosť? Každého osobný problém.

Nedopíšem svoj príbeh. Načo. Lebo tak chce niekto iný? To ma nezaujíma. Ešte neskončil, aj keď moje strany sa minuli. Ak chceš, vezmi denník a pokračuj. Ukradni príbeh a urob to pre mňa... pre seba. Chcem sa ti poďakovať. Aspoň za niečo. Vďaka za riadky. Veľa to pre nás znamená. Ach, ty lúzer. Dúfam, že som nahneval a sklamal dostatočne veľa ľudí, menšia pomsta svetu. Pravdepodobne dnes umrieme. Pochovaní zaživa vo vlastnej arogancii, ktorá nedovolí vidieť na tri kroky. Každé potiahnutie cigarety odkryje aspoň niekoľko obrysov a tma vytrhne z úst horký dym. Jedna z mála fér vecí. Pokračuj v pálení dôvodov. Vždy nejaký nájdi. Ak sa minú, zostaneš v tme a nik ťa nenájde. Nikdy. Možno raz, ale to bude náhoda.

Kráčajúc píšem tieto riadky. Blikajúce pouličné osvetlenie odkrýva obrysy písmen tlačiacich sa na poslednej strane denníka. Komu ho dať? Zostane v batohu a pôjde s nami. Tak nám treba. Poďme sa rozlúčiť. Naposledy. I tak píšem hlúposti a konzistencia dávno neexistuje. Ani kompozícia. Ani chuť. Iba tá horká. Ľudia nevedia, kedy odísť. Nikdy. Buď odídu príliš skoro, alebo neskoro. Ja idem teraz. Napísať zbohom, dovidenia, čau ... to by bolo sprosté. Čo tak pieseň? Nejakú ti vyberiem. Takú, ktorá nás uzavrie s nepriestrelnou dokonalosťou. Zas ukradnem slová niekoho iného. Vadí? Tak teda... vidíme sa v tme. Raz. Možno. Potom nám bude fajn a všetko zapálime.

Teším sa.

Veľmi.

Ver mi.

Aspoň raz.

 

Shawn James & The Shapeshifters – Jeme ako králi

 

Nechal som slnko vyjsť tristošesťdesiatpäťkrát

S vraždou prítomnou hlboko v mojom srdci.

Ak som nepriamo stlačil spúšť,

Určite som hral svoju vlastnú rolu.

 

Vieš, že je to svet hada jediaci hadov.

Plazíme sa a sme v ňom falošní.

Všetci sme si odhryzli a o šesť tisíc rokov neskôr,

Sa tieto jablká prežúvajú ťažšie.

 

Dnes v noci, chlapci, jeme ako králi.

Všetci sme ochutnali až príliš veľa smrti.

Dnes v noci, chlapci, jeme ako králi.

 

Bolo to niekoľko rokov a pár stoviek západov slnka,

Kedy som v hneve vystrelil z pušky.

Tucet kožených lehátok a podstatou naplnených mešcov,

Stále nemôžem otočiť stránku.

 

Vieš, že je to svet hada jediaci hadov.

Plazíme sa a sme v ňom falošní.

Všetci sme si odhryzli a o šesť tisíc rokov neskôr,

Sa tieto jablká prežúvajú ťažšie.

 

Dnes v noci, chlapci, jeme ako králi.

Všetci sme ochutnali až príliš veľa smrti.

Dnes v noci, chlapci, jeme ako králi.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Štát plánuje otvoriť trh s online hazardom. Vyhovovalo by to najmä Pente, tvrdia aktivisti

Nový zákon podľa stávkarov pomôže proti nelegálnemu hazardu.

DOBRE RÁNO

Dobré ráno: Súd mu vymeral 12 rokov, chce sa stať primátorom

Ako sa u nás robí komunálna politika.


Už ste čítali?