Keď slnko kreslí
siluety nočného mesta,
prechádzam sa po chodníkoch
mokrých od rozliatych mačacích sľubov
a hádam, prečo sa vo snoch sám nespoznávam.
Noc si smelo pýta moje skrehnuté rameno
a strach sa usmieva do spevu nahej túžby.
V bludisku noci utekám
slepo za ránom.
Tvár bez mena
zavesila na nočné lampy
dávno vyhasnuté hviezdy a čaká
na správny moment bez hodiniek na ruke.
Mesiac ticho odráža svetlo jej pleti
a šepká mi dôvody, prečo
nikdy nezaspať.
Padanie hviezd
utešuje krehké očakávania
a daruje do náručia niekoľko snov.
Posledné chvíle odsúdeného v chladnom väzení
vpísali do čierneho šálu k nej mapu,
a čím sa viac k svetlu blížim,
môj tieň je dlhší.