reklama

Dáma bez minulosti, džentlmen bez budúcnosti

Bol to pokojný večer, ktorý potichu uspával posledné zvyšky slnečného tepla v uliciach mesta. Tušil som, že jeho všednosť dnes dostane niečo navyše. Niečo ako kúzlo skryté za tmavými závesmi zakrývajúcimi mesačný svit.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bol som pripravený nechať sa prijať ulicami mesta. Dokonalo mi dôverovali. Mnohoročné skúsenosti vypestovali vzťah založený na tichej pokore. Sledujúc nočné osvetlenie spoza okna izby som v hlave rátal posledné minúty ušetrené pre teplo bytu. Strácali sa pomaly ako nepokojné tiene naťahované svetlami prechádzajúcich áut. Vkrádali sa dnu a odmietali odísť. Neprotestoval som, dnes boli prijaté bez výčitiek. Oblečenie pripravené pre dnešok objímalo skúsenosťami skrehnuté telo. Nebolo ničím špeciálne, chcel som sa cítiť príjemne. Všetky pózy mizli spoločne s časom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mesto sa ponorilo do nelichotivej atmosféry naznačujúcej všetky zakázané myšlienky. Dnes som bol hosťom. Ticho mi podalo ruku a viedlo po opustenej ulici stráženej nočným osvetlením. Umlčalo všetky okná, ktoré špatilo svetlo bdelých obyvateľov. Len som prechádzal. Túžba po pozornosti neexistovala. Ruky skryté vo vreckách utekali pred chladom narastajúceho času. Dych sa menil na malé obláčiky. Zima nachádzala miesto v náručí môjho sprievodcu. Zvláštna súhra náhod prihadzovala mlčiacu spoločnosť. Kráčali sme spoločne v dokonalej rovnováhe. Dlhý kabát tancoval pod náporom zimného vetra. Hral sa s ním ako moja fantázia s predstavami. Dnešný večer dostával farby. Ohlušujúca túžba skladala pamflety skúseností, ktoré jemne škrtili. Nie, v žiadnom prípade sa nesmiem utápať v očakávaniach a korunovať za kráľa vzdušných zámkov. Môžem iba chcieť, nikdy vedieť. Čas bojoval proti zásadám, ktoré rástli s časom. Chladná stena morálky a hodnôt chcela byť zrútená pod náporom ticha pred búrkou. Vlastná hlúposť ma vyzliekala do prostoduchého očakávania. Stával som sa malým chlapcom túžiacim po kúsku šťastia. Nádej odchádzala s každým obláčikom dychu. Ticho ma nenápadne opúšťalo a dovolilo podrážkam rátať strácajúcu sa vzdialenosť k cieľu. Uvedomujúc si každý úder o tmavý chodník, nervozita šteklila tvár. Nie, dnes nemôže zvíťaziť. Pripomínala meškanie. Nezvládol som jednu z mojich najdôležitejších zásad. Chyba hodná dvorného šaša. Táto nedokonalosť trhala moje meno rýchlejšie ako nevhodné zakoktanie a nevyberaný slovník. Nohy odmietali zrýchliť. Priali si kráčať na mieste. Všetko bojovalo proti. Veru, bol som stratený v atmosfére večera. Neskonalá chuť po cigarke pohladila dlane potom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oči som zamestnával skúmaním okolitých budov. Potkýnali sa o utajené príbehy bdelých bytov, chladné výklady rôznych obchodov a umelecké diela nebohých architektov bez podpisov. Uhýbali sa miestu, ktoré sa potichu vynáralo pred koncom ulice. Nie, dnes už nebolo cesty späť. To ma tešilo. Vediac, že uzavretie do nutnosti prežiť dnešný večer mimo komfortu, rozum zabíjal predsudky. Ulica mi dávala každým momentom cítiť zradu. Nestíhal som sa ospravedlniť. Musela počkať.

Chladná kľučka ma vpustila do baru. Atmosféru ulice vystriedal nový svet. Tento som vždy miloval. Vládlo príjemné šero s pachuťou tlmeného svetla. Tiché konverzácie strážila džezová hudba, ktorá hrala podľa tónov cigaretového dymu nad hlavami prítomných. Pľúca naplnila vôňa tabaku a kvalitného alkoholu. Slušne som míňal tváre skryté v rozhovoroch, ktoré dnes znamenali svet. Nechcel som rušiť bezchybnú hru nesplnených snov. Môj stôl bol takmer na konci prehliadky očakávaní. Nevtieravý klavír dodával sladkú odvahu. Fantázia utekala každým výdychom a vedel som, že ju potrebujem čo najskôr doliať do pohára.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy som ju uvidel. Oči skryté v odrazoch zvyškov svetiel si ma nelichotivo premerali. Možno ma chceli zabiť. Po tom som túžil. Cigarky so zapaľovačom sa ocitli na stole, zbytočný kabát na vešiaku a ja pred ňou. Vyslovil som taktný pozdrav, ktorý sa stratil v jej pohári bourbonu. Nie, túto hranicu tak jednoducho neprekročím. Zachránil ma pohotový čašník, ktorý priniesol čistý popolník a bourbon s ľadom. Z vďačnosti mu nechám bohatý tringelt. Dievčenská tvár utopená v starostlivo upravených dlhých vlasoch rezala ostrými obrysmi dym unikajúci z okolitých svetov. Chcel som naplniť ten náš. Srdce túžilo ju vidieť priamo, ale dnes muselo prehrať. Hra tieňov bude koncertom pre jediného diváka, ktorý ju dokáže oceniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ponúkol som cigarku. Objala ju tenkými perami a čakala na záblesk radosti. Tenký plamienok zapaľovača odhalil bezchybnosť posiatu niekoľkými pehami a gaštanové oči. Pramienky dymu si nachádzali cestu medzi nás. O niekoľko okamihov som s radosťou prispel. Sediac v tichu nás príjemne šteklila džezová hudba. Užívala si to. Nepotrebovala počúvať hlúposti neskúseného pózera alebo skúseného lámača sŕdc. Potrebovala niekoho, kto tu bude pre ňu. Ostatní prestali existovať, zmizli s minulosťou. Presne to, čo chýba mojej budúcnosti. Vysušené hrdlo si žiadalo kvalitného alkoholu. Žiadosť, ktorú nie je vhodné ignorovať. Nevtieravá chuť vanilky zahalená do zmesi korenín, ktorá za sebou zanechala dotyk dubového dreva. Stačil malý dúšok a náš dym mohol pokračovať v práci i naďalej. Každé potiahnutie pripomenulo farbu očí. Nik nevedel začať, nieto ešte skončiť. V hlave sa vynárali mnohé otázky, vďaka ktorým svrbel jazyk. Radšej som ho umlčal filtrom. Hľadiac do tmy jej tváre ma znova objala hudba, ktorá sa pripomínala každou skladbou. Symfónia očakávaní naberala na obsahu. Spýtal som sa, či ju nehnevala cesta do mesta. Nesmelý hlas ukradol sólo klavíru. Topiac sa v príbehu bola záchrana poslednou vecou, ktorú som žiadal. Slová kreslili jednoduché predstavy. Zložitá situácia si ich žiadala. Cítil som, že sa neustále hlúpo usmievam. Nedokázal som úsmev zavrieť do klietky dokonalosti. Vediac, že dnes je potrebnejší ako kedykoľvek predtým, nechal som mu tanec pri tejto skladbe. Nevadilo jej to. Pokračovala v príbehoch, ktoré dal dnešný deň a s radosťou prijala ďalšiu cigarku. Úzke tabakové telo sa strácalo medzi jej perami. Gaštanové oči pošteklili zimomriavkami atmosféru medzi nami. Dym starostlivo vydychovala. S radosťou som pomáhal. Čašník sa vrátil v správny moment. Bez slova dolial mok dubovej farby a zo strieborného vedierka pridal niekoľko kociek ľadu. Nedovolil nám opustiť tento večer.

Do dymu zavesila niekoľko otázok. S radosťou som ich zvesoval jednu za druhou. Naše svety sa postupne zlievali do jedného. Neexistovali hranice a akékoľvek vopred naučené formulky patrili do sveta neskúsených. Cítiac, že pri nej sa nemusím obávať chladnej zrady, rozprával som ďalej. Dlhé odpovede počúvala s bradou podopretou o ľavú ruku, v pravej pridržiavala poslušnú cigarku. Usmievala sa. Krátke prestávky dopĺňala džezová hudba, ktorá dnešnému večeru dolievala vážnosť. Jemné prsty tónov klepkali po viečkach. Neuspávali, iba tlmili posledné zvyšky nervozity, z ktorej zostal iba náhrobný kameň. Nezaslúžila si ani jednu slzu. Spoločne sme sa uzatvárali do improvizácie tém, ktoré vypĺňali čas medzi každým potiahnutím cigarky a bourbonovým výdychom. Zo stola sa stal parket pre dve osobnosti. Tancovali vo víre dokonalej hudby a jemnom opojení vanilky skrytej v koreninovom kabáte a perami s pachuťou dubového dreva. Otázky prestávali existovať a na odpovediach nezáležalo. Vedel som, že predo mnou sedí niekto, na koho minulosti nezáleží a nechcem sa ju nikdy dozvedieť. Budúcnosť som nevedel ponúknuť, ale túžba ju postaviť mi nedovolila opustiť tento večer. S radosťou som sa do neho zamkol. Atmosféra baru si vybrala svoju daň. Potichu mi zviazala nohy k stoličke a k perám prilepila ďalšiu cigarku. Nik nebol víťazom, nik porazeným. Iba sme boli. Za jedným stolom a v jednom svete. Prvá strana spoločnej odysei alebo nepodarená veta pokrčenej poviedky. Nevedel som, aké budú nasledovať večery bez nej, ale len táto hlúpa predstava ma začala bolieť. Z tanca nás prebudil pohotový čašník, ktorý sa nevzdával i napriek narastajúcemu času. Prestalo záležať na prostých hlúpostiach, ktoré nás pantajú počas dňa. Podstatný bol pocit pochopenia a vzájomnej nežnosti. Myšlienky odišli dostratena. Neuvažoval som nad ničím, pochybnosti boli choré ruky skryté za dverami baru. Jednoducho sme panovali na parkete. Osobnosťou hrala tú najkrajšiu melódiu čítanú z dymových nôt. Stával som sa jednoduchým tulákom túžiacim po kúsku tepla. Vypýtala si ďalšiu cigarku, poslušne som pripálil. Gaštanové oči odhalili žiadostivosť. Nevytrhli ju a ani ma neobvinili, hrali sa.

Dnešný večer som tu mal byť s ňou. Stretnutie, ktoré ma vytrhlo zo šedého sveta a predviedlo krásu momentu. Hlúpy poet ukrytý v atmosfére baru. Chladný alkohol pripomínal moje slabosti a jej neexistujúcu minulosť. Cigarky, ktoré som fajčil do momentu, kým nepopálili pery, ničili akúkoľvek nádej na svetlú budúcnosť. Ukrytí v dyme nesplnených túžob sprevádzaných jemnosťou nedotieravej hudby. Bezchybnosť baru nás spojila do spoločného momentu, pred ktorým neexistovalo nič a vliala do nás strach, ktorý nezaručuje, či sa niekedy utopím v gaštanových očiach. Z tohto parketu neujdem. 

Andrej Špeťko

Andrej Špeťko

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Čítam, píšem, niekedy som ticho. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu