reklama

Šialenosť

Posledné dni moju myseľ máta nočná mora. Mora tak strašná, že iba samotná myšlienka na spánok mi naháňala husiu kožu. Spánku som sa prvé dni vyhýbal a zaspával od úplného vyčerpania.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Čas som si krátil dlhými prechádzkami po meste a počúvaním hudby. Ach, tá hudba. Hudba, ktorá vie napovedať tak veľa len v niekoľkých tónoch. Dokáže prebiť akýkoľvek smútok rýchlou dávkou radosti. Vybral som si prostoduchú závislosť, ktorá nahrádzala akýkoľvek spánok. Nočné mory neodchádzajú, len sa na ne na chvíľu zabudne. Pripomínajú sa. Každá noc sa stala peklom plným strachu, zatratenia a zúfalosti. Budiac sa úplne mokrý som sa nedokázal sústrediť na nič iné. Stával sa zo mňa prostoduchý prízrak. Niekto, kto bol neviditeľný ako sen. Človek, ktorý len márne hľadal odpovede na jednoduché otázky. Prečo som videl tie veci? Prečo som bol ja prekliatym? Knižnice mi nevedeli dať odpoveď a ani tí najmúdrejší ľudia, ktorých som navštívil. Darmo som sa pokúšal o šťastie, vytrvalo ma obchádzalo. Dni sa zlievali do jedného a s nepokojom som vyčkával len ďalšiu noc. Obrazy, ktoré sa mihali pred očami, boli zhmotnením tých najodpornejších slov. Netušil som, kde sa vo mne berie toľko hnusu. S odporom ma odháňalo i samotné slnko. Radosť sa stala chladnou večerou pre zvrátenosť, ktorá rástla každou nocou. Pokojného slova sa mi nedostalo, samota ma naplno objala. Ľudia prestali existovať, videl som len tváre. Mená strácali na význame, spomienky boli príťažou. Myseľ sa sústredila len na nočné mory. Zúfalo utekajúc som nenašiel ani jedno bezpečné miesto. Napokon, nebolo niet kam utiecť. Všetko cestovalo so mnou, bolo to vo mne. Kým som bdel, spalo to. Keď som spal, žilo to. Strach sa stával pánom, bezradnosť milenkou. Moriac sa v spomienkach som listoval v rodinných albumoch. Fotografie šťastných ľudí, ktorí sa príjemne usmievali. Chceli darovať posolstvo šťastia, ale fotografie bledli. Chlad z nich ťahal akýkoľvek zvyšok nádeje. Listoval som ďalej a hľadal jedinú fotografiu, ktorú ešte nezničil. Nezostalo nič. Mysľou som maľoval na stenu príbehy, ktoré mi dovolili zostať vo svete reality. Nočné mory sa skrývali v tieňoch, ktoré neodohnalo ani svetlo. V noci sa vkradli do mojej izby a tancovali do rytmu plamienku sviečky. Chladné ruky hladili zmysly a pripravovali ma na neodvratný spánok. Únava vyhrávala každou minútou. Ako malý chlapec som len zúfalo preklínal hodiny. Trest môjho bytia nepokojne klopal na dvere izby. Plamienok márne bojoval s tokom času. Snažiac sa ho udržať pri živote som pálil ďalšie a ďalšie sviečky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prehral som. Telo sa ponorilo do studenej vody. Neviditeľné ruky ma ťahali ku dnu. Očami som skúmal chladné okolie. V temnote som rozoznal niekoľko obrysov utopených. Hĺbka prinášala so sebou i ďalších. Bál som sa. Túžil som vyplávať na hladinu, ale telo odmietalo. Lenivo sa nechalo unášať k dnu. Chladné blato šteklilo stuhnuté chodidlá. Nedýchal som. Tma sa uzavrela a nepríjemne strašila nepreniknuteľným tichom. Čas strácal na význame. Myseľ začala zrádzať. Vnikala do nej šialenosť, ktorá mi dodávala chuť bdieť v tejto temnote i naďalej. Nepotrebovala mi znova ukázať nechutné obrazy tých, ktorých som v živote miloval. Robila to postupne, každú noc. Roztrhané telá, torzá posiate hmyzom a tváre plávajúce v krvi. To všetko ma prenasledovalo ako rozzúrený pes. Pokoj, ktorý ma ignoroval každú chvíľu, sa blížil. Cítiac, že nočná mora sa ešte neskončí, mlčal som v tichu i naďalej. Tá vec predvádzala nové obrazy. Na pozadí čiernej sa v pároch vynárali červené svetlá, ktoré nervózne blikali. Blížili sa ako hladné ryby túžiace po kúsku živého. Tá farba ma unášala preč z tmy. Ocitnúc sa naspäť v izbe sa jedna vec nezmenila. Ticho. Poslušne kráčalo tam, kam ma myseľ zaviedla. Bol som jeho väzňom. Nedúfajúc v spásu, oddal som sa všetkému, čo bolo pre mňa prichystané. Izba bola iná. Steny sa sfarbili do odtieňov očí, ktoré ma sem uniesli. Starú drevenú podlahu nahradila kopa ľudských končatín, ktoré sa neustále hýbali v posmrtných kŕčoch. Zo steny vystupovali obrysy tvárí všetkých, ktorých som v živote miloval. Z naznačených očí objímali okolie tenké pramienky sĺz. Atmosféra ma šteklila ako uspávanka zahraná na klavíry. Tváre boli každým okamihom reálnejšie a ich slzy sa menili na stuhnutý vosk. Snažili sa mi prihovoriť. Ticho im to nedovolilo, tak len nepríčetne vykrúcali pery. Beznádejnosť nahradila vzduch. Plnila mi pľúca, ktoré potom rezala ako šialený vrah. Bolesť odnášala všetky predošlé pocity, stále silnela. Každý nádych niesol v sebe pokánie za hriechy. Zavretý v izbe stojac medzi končatinami som zadržiaval dych. Strach sa plazil z voskových stien a trhal mi tieň. Bránil sa, ale postupne mizol. Nezostalo z neho nič, prestal som existovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dvere od izby sa jemne otvorili. Dnes neškrípali, nemali dôvod. Myslím, že sa radovali. Chceli ukázať svet, ktorý ma čakal. Obrazy zobrazujúce ďalšie dieliky do veľkej skladačky. Stále som nachádzal nové. Spánok sa zmenil na akési strašidelné dobrodružstvo, ktoré ukázalo prst na mňa. Dvere odhalili cestu objatú hustou hmlou. Vykročil som vpred. Akákoľvek ďalšia minúta v izbe bolela viac. Pach krvi zmizol. Ticho ma držalo za ruku a poslušne sme obaja kráčali vpred. Napokon ma opustilo. Šum mora. Utekajúc k zdroju zvuku som zahadzoval všetky nepodstatné veci, ktoré ma ťažili vo vreckách. Nachádzal som hlúposti ako peniaze, doklady totožnosti, zapaľovač, sviečky a snubný prsteň. Neboli podstatné. Túžil som len odhaliť príčinu môjho prekliatia. Hmla odstúpila. Odhalila v diaľke vysoký útes, ktorý sa chladne pýšil nad rozzúreným morom. Na hrebeni stál rad postáv. Blížili sa k jeho kraju a jedna za druhou skákali do mora. To nebolo pokojnejšie, naopak. Žiadalo si viac a viac obetí. Blížil som sa, ale rad sa krátil. Telo slablo, nevládalo. Myseľ ho hnala vpred i naďalej. Na samotnom vrchole ma čakala posledná osoba. Kričal som, vrátila ticho. Nachádzajúc posledné zvyšky vôle sa nohy rozbehli vpred. Bol som príliš pomalý. Skočila a s ňou i moja nádej. Samota ma tlačila ku kraju útesu. Naskytol sa pohľad na hladinu posiatu nehybnými telami. More už bolo pokojné. Jemne ich nadnášalo a pokorne ukazovalo svetu vôkol. Myseľ sa ich snažila pomenovať, nikoho nespoznala. Toto bol koniec. Nemal som kam ísť. Všetko plávalo a nechalo sa unášať do diaľky. Samota sa chopila ľavej dlane, bezradnosť pravej, strach tváre a smútok srdca. Tlačili ma vpred, túžili po skoku. Brániac som kričal. Ticho zalepilo pery. Kraj útesu sa neustále odďaľoval, ale telo sa nevzdávalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prebudil som sa spotený a unavený. Izba bola rovnaká ako predtým. Nič nenaznačovalo hororu, ktorý som prežil. Sediac som pozbieral kusy roztrhaných fotografií, ktoré sa váľali po celej podlahe. Tváre som nespoznal. Šialenosť, ktorá vo mne spala, mi šepkala, že ich vidím každú noc. Nie. Neveril som. Sedel som tu osamote a premýšľal, kedy nájdem odpoveď. Zostávalo mi len čakať, kedy zaspím. Urobím čokoľvek, aby som nezaspal nikdy alebo navždy. Nočné mory neodchádzajú, len na ne zabudneme. Na chvíľu.

Andrej Špeťko

Andrej Špeťko

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Čítam, píšem, niekedy som ticho. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu