Bourbon s tmou

Autor: Andrej Špeťko | 28.12.2016 o 17:44 | (upravené 30.12.2016 o 1:17) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  120x

Chladné svetlo pouličných lámp špinili tiene padajúcich snehových vločiek, ktoré sa pri dotyku nepripravenej cesty menili na vodu. Čiernu rieku objímali z oboch strán brehy chodníkov.

Tie len pridávali do hladiny tečúcej vody poslednými zvyškami. Potichu som kráčal vpred a prižmúrenými očami bojoval proti chladnému vetru. V boji som nebol sám. Oblečenie vzdorovalo rovnako ticho bez pripomienok. Skrehnutými dlaňami som utieral z tváre tenké pramienky. Nezáujem bližšieho skúmania okolia ma viac poháňal vpred. V ústach som bojoval s pachuťou bourbonu a ďakoval počasiu za prebudenie. V hlave sa námatkovo vynárali udalosti posledných dní, ktoré ma vyháňali do noci každý deň. Nehľadal som nič, len mi bola zima. S príjemným pocitom tepla v hrdle a roztrasenými nohami som sa priblížil k domu, ktorý som hľadal. Prečačkané fresky lemovali staré okná. K nenápadným plechovým dverám viedlo niekoľko schodov, ktoré chránilo pevné zábradlie. Sivá omietka sa vďaka počasiu zmenila na čiernu a prerušované červené neóny nad vstupom nervózne blikali. Po niekoľkých mesiacoch ma chceli dobehnúť výčitky, ktoré so sebou priniesol alkohol v krvnom obehu už po niekoľkých minútach. Nutne som potreboval rozhrešenie a niekoľko minút jednoduchej radosti. Za dverami naplnila pľúca sladká ovocná vôňa, ktorá odháňala nepríjemné emócie a pridávala na odvahe tým, ktorí to nemyslia vážne. Prechádzal som v tmavej chodbe osvietenej niekoľkými svetlami v tvare sŕdc a mnohými dverami na oboch stranách, z ktorých bolo ticho prerušované slastnými výkrikmi párov. Po danej ochutnávke som si uvedomil, že srdce nebolo to jediné, čo ma ťaží. Za gýčovým fialovým pultom sedela staršia pani v čiernych šatách a znudeným pohľadom.

"Dobrý večer," sťažka pozdravila a vyčarila silený úsmev.

Odzdravil som skúmajúc jej prepadnutú bledú tvár s hlbokými čiernymi očami. Blikajúce svetlo odhaľovalo vrásky a niekoľko jaziev, ktoré prezrádzali, že musela v živote toho veľa prežiť. Napokon skončila tu.

"Čo si pán bude dnes večer želať? Niečo špeciálne alebo klasiku? Biele dievča alebo niečo exotické? Jedno, prípadne viac? Za väčší poplatok samozrejme. Na druhej strane, máme tu aj jedálny lístok, ak teda ešte nie je rozhodnuté o vašej návšteve," vysypala na mňa.

"Izbu E5.28," odvetil som.

"Och, stačí zaplatiť a môžete ísť. Nezabudnite, že u nás sa nedávajú zľavy pre verných zákazníkov," sucho zavtipkovala a vzala bankovky.

Vykročil som smerom k izbe, kde už čakala moja noc. Ohlušujúci tlkot srdca prerazil vzdychy slasti. Cítil som sa ako mŕtvy muž kráčajúci posledné metre. Sklamal som. Zas. Slabosti predbehli to, čo bolo pre mňa podstatné a pred nepríjemným ticho utekám na toto miesto. Dvere sa otvorili s ľahkosťou.

"Dobrý večer," pozdravil ma tentokrát sladký nevinný hlas.

"Som tu znovu."

"Dnes som si dala nové pančuchy. Čo povieš?" spýtala sa ukazujúc svoje dlhé nohy.

Usmial som sa a sadol na kraj postele. Nervozita vysušila ústa, ktoré neboli schopné slova.

"Ale no ták, zlatko. Čo sa deje? Si tu takmer každý večer a vždy sa správaš ako panic."

Vybrala z malého dreveného baru veľkú flašu bourbonu a naliala do dvoch pohárov. Jeden mi podala a sadla si na stoličku oproti. Jemne odpila, oblízla si pery a hľadela mi do očí.

"Nemôžem pracovať, ak sa zákazník nedokáže uvoľniť. Ak chceš, môžeme sa porozprávať. To bude grátis," navrhla.

Umyl som si ústa veľkým dúškom alkoholu a trasúc vydýchol.

"Máme hodinu a pol. Nie si tu jediný."

"Pred niekoľkými dňami," začal som, "čo som sa tu zjavil prvýkrát, sa mi ..."

"Jeden z tých," precedila cez zuby.

"Odvtedy sa túlam po meste."

"Nič viac klišé nepočúvam a ak si myslíš, že toto je to, čo je správne, tak v tom prípade by si mal sa vrátiť do ulíc."

Nastalo ticho.

"Zlatko, každý z nás má svoj bordel. V jednom sa práve nachádzaš," zasmiala sa. "Ja ti ale rozumiem, kto iný by aj mal. Prišiel si za mnou sa vyliať emočne i telesne. Nezaujíma ma, čo si pokazil a ako si prestávaš vážiť svoj život, ja som tu len na jedno. Chceš, aby som ti povedala o sebe? Prečo toto robím? Prečo som, kým som? Pomôže, ak sa budeš porovnávať s ľahkou ženou?"

Dopil som. Ihneď sa postavila a s ľahkosťou prišla ku mne. Naliala pohár doplna a vrátila sa na miesto. Posledná vec, akú som si želal, bola zhadzovať jedinú ženu, ktorá mi vedela poskytnúť emócie. Napriek tomu ticho stále pretrvávalo a čakajúc na zblíženie som utieral palcom odtlačky prstov z brúseného pohára.

"Dúfam, že si nemyslíš, že toto bola práca, akú som vždy chcela. Samozrejme, že nie. Túžila som po veľkom svete a veľkých veciach. Po vlastnej rodine a domove, kde by som sa mohla vracať každý večer po slušnej práci. Unavená by som ešte urobila narýchlo večeru a upratala šialený neporiadok. Každý z nás je blázon s mnohými snami. I ja som sa nechala zaslepiť tým, za čím som si tvrdohlavo išla a tá radosť, ktorú som mala, spôsobila závislosť. Nie zlú, naopak. Sny sa snívajú a realita žije. Rovnako ako tebe, i mne sa všetko nakopilo všetko nepríjemné a povedala, že to nejde. Ušla som a nesnažila sa otvoriť, prípadne čokoľvek povedať. Hlúpa ako malé dievča. Všetko v okolí bolo na vine, ja som bola dokonalá. Hádzať problémy z jednej kôpky na druhú, to človeka jednoducho musí baviť. Ale nie je dôvod, aby som hovorila o všetkom, aj tak ťa to nezaujíma a je to môj svet. Po tom všetkom, čo sa udialo, som sa schúlila s bielou vlajkou. Nemala som poslanie a ani peniaze. Budem si pamätať do konca života na prvého muža, ktorý si ma kúpil. Dlho predtým som mala svojho vytúženého princa, ktorý ma odstrihol a poslal ..." odmlčala sa po dlhom monológu.

Previnilo sa pozrela na prázdne poháre a doliala.

"Ten alkohol môžem zaplatiť," navrhol som.

Odmietla a napravila si vlasy. O kráse sa uistila pohľadom do malého zrkadielka, ktoré mala položené hneď na bare. Nesmelo sa usmiala a nenápadne zamyslela. Pravdepodobne sa snažila chytiť pustenú niť. Jemne si utrela pery od zvyškov bourbonu a pokračovala.

"Ako som povedala, skončila som tu. Už je tomu skoro sedem rokov a ja nemám vôľu odísť. Určite ti to príde zvláštne. Možno je to o odvahe, strate nádeje, napokon to môže byť lenivosť. Človek, ktorý nevie kričať, nemá právo byť šťastný. Budem si do konca života vyčítať to ticho. Mnohokrát sa človek ocitne v skupine ľudí, ktorí neustále rozprávajú a každý sa ti snaží pomôcť. Radia a radia, pritom ťa len napokon zradia. Hnusná rovnica krátkodobého šťastia. Vidím na tebe, že i ty patríš k tým, ktorí sú jej obeťou a je mi to ľúto. Tak to chodí."

Alkohol vo mne nenápadne hľadal svoje miesto. Izba bola tmavšia a tmavšia, slnko vzdalo svoju úlohu v dnešnom dni. Z jasnej tváre zostala len silueta. Očami hľadajúc jej pery som sa držal pohára a nechal slová plávať v atmosfére, ktorá má stála tretinu platu.

"Napokon, som šťastná. Naučila som sa žiť s tým, čo som dostala. Nie, necháp ma zle. Stále by som sa bola vrátila do toho predošlého. Stačilo by, aby sa pootvorili dvere a hneď som za nimi. Dotknúť sa iného bolo to najťažšie, čo som v živote urobila. Napokon ti to je jedno. Zahodíš to, čo ťa robilo človekom a postupne len hľadáš šťastie ako zviera. Skúšaš a skúšaš. Nepozeráš sa vzad a síce to srdcom hráš na správnu vec, zostane z teba len prázdna nádoba. Znie to klišé, viem. Meníš radosť za radosť. Len idiot na pretekárskej dráhe so životom, lebo si príliš arogantný a slepý. V závere sa z teba stane to, čím som ja. Narozdiel od teba, ja som úprimná."

V izbe nastala úplná tma. Cítil som, ako mi pohár ťaží dlane viac. Pošepkala, že ešte máme toho dosť, tak sa nemám obávať.

"Je nepríjemné počúvať urážky, vulgarizmy a posmešky. Ľudia súdia, vysmievajú a pozerajú na mňa ako na ľudský odpad bez ľudskosti. Viem, že ak ich zradí láska, šťastie, sny, Boh, prídu za mnou pre kúsok šťastia. Vieš, zmena čaká na tých, ktorí stratili nádej. Nevraciam im nenávisť nenávisťou, ale dám to, čo potrebujú. Seba. Ak by na svete neexistovali peniaze, robila by som to i tak. Mnohí plačú, kričia, hnevajú sa, robia zúfalé hlúposti, siahajú si na život a utekajú do hlúpeho ticha. Vtedy sa ti môže zdať, že tá najjednoduchšia vec je tá najťažšia a len stojíš, čakáš a robíš hlúposti. Všetci sme natoľko výnimoční, až sme rovnakí. Tvoj príbeh poznám celý a to tu len ticho sedíš. Ja som šťastná, lebo iný pocit si nesmiem dovoliť. Výsledok náhod osudu a voľby toho ťažšieho, čo som mohla urobiť. Jedným slovom, neurobiť."

Nechala posledné slovo stratené v izbe a dopila zvyšok bourbonu na jeden dúšok. Potichu potiahla nosom a siluety rúk sa na chvíľu ocitli pri tvári. Naliala si ďalšie kolo z bezodnej fľaše a ponúkla i mňa. Neodmietol som, nemal som právo. Z baru vytiahla malú fľašku parfému a navoňala vzduch v izbe, ktorý strácal na svojej príťažlivosti. Znova som sa ocitol v nebi. Bourbon vstrebával ovocnú vôňu ako šialený. Nohy tŕpli pod náporom tejto príjemnej kombinácie. Svoje problémy som začal vnímať inak, boli mi smiešne. Všetko, čo sa stalo, strácalo na váhe, lebo riešenie bolo jednoduché a rovnako menej reálne ako dýchanie pod vodou. V okamihu som bol pripravený sa odovzdať do rúk rozhodnutí iných ľudí a nebojovať s osudom ako šestnásťročný chlapec so svetom. Úprimne, nečakal som tie najmúdrejšie slová môjho života od ženy, ktorú som sa dlho videl len ako na vec. Objekt mojej frustrácie a nedospelosti. Na moment som cítil neuveriteľnú odvahu, ktorá mi celé tie mesiace tak chýbala a jej absencia pokazila i posledné riadky mojich poviedok.

"Niečo poznáš z môjho príbehu," prerušila ticho," ktorý nie je ničím výnimočný. Ja som len jeho záver a rovnako varovanie pre ľudí tebe podobných. Som ľahká žena, lebo to je mojím postavením v reťazi ľudských chýb. Musíš kričať, biť sa, ale na druhej strane vedieť, kedy pohladiť a usmiať sa. Viem, že kážem ako opitý kňaz na polnočnej omši. Len ma trápi a mrzí, keď som svedkom neustále sa opakujúcich osudov. Ľudia prichádzajú, urobia si dobre na duši a hneď odídu. Časom sa naučíš byť imúnny, ale vieš, že to nie je správne. Ver mi, mnohokrát sa pri mne objavili priatelia, ktorí rozprávali, čo som chcela počuť. Robilo mi to dobre, cítila som sa potrebnou a žiadanou. Napokon, priatelia sú prví, ktorí sa ti otočia chrbtom, ak nájdu svoje šťastie. Vtedy ho rýchlo začneš hľadať i ty, lebo nechceš byť iný a zostať osamote. Toľkokrát sa chytíš prvej možnosti, ktorá sa ti naskytne a slepo si vytváraš pred očami obraz o dokonalosti. Sme šialene prekliati. Ja, ty a všetci okolo. Odkázaní na rozhodnutia a slová iných sa len snažíme nevypadnúť z radosti."

Cítil som, ako sa vo mne zbiera mnoho pocitov, ktoré vždy chceli vyjsť von a arogantne boli držané v hlave. Potreboval som ďalšie dúšky silného moku. Poslušne sa postavila a doliala. Rozum pociťoval smutnú vyrovnanosť, ktorú vyžarovala v tme. Ľútosť sa bila s tým, čo som naozaj nechcel počuť a vidieť. Akákoľvek reakcia narazila na kritiku ticha zviazaného jazyka. Zbieram príbehy celý život a upriamujem sa na ne. Vnímam každú chvíľu, ktorú mi darovali. Bez opýtania si beriem skúsenosti a žiadostivo hľadám ďalšie. Napokon, tento prišiel sám. Bez prosieb a otázok. Sedím tu v nádhernej vôni pripravený urobiť jedinú vec, ktorá ma sem dohnala a zároveň cítim, že nie som pripravený prijať nič, čoho sa mi dostalo. Malý chlapec sa roztriasol a chcel ujsť, hodiť hnoj na okolie.

"Nikdy nie je neskoro na spoveď," prerušila moje myšlienky" nech sa akokoľvek snažíš pred ňou ujsť. Útekom som skončila takto, chabá náplasť pre tých, ktorí hľadajú šťastie. Chcela som byť osamote. Stalo sa a falošne dostávam všetko, za čím teraz utekáš. Neviem ti dať, čo žiadaš a u mňa to nenájdeš. Odídeš a čoskoro zabudneš na všetko, čo sa tu stalo. Obaja sme len omylom. Vieme prežívať radosť smiechom, nenávisť krikom, zlyhanie tichom, zradu žiaľom, lásku odovzdaním a zármutok plačom. Plač je zradný, lebo dokáže nahradiť všetky predchádzajúce pocity. Ľudia, ktorí prichádzajú za mnou, tak ochoreli. Som tu pre nich a tým prekliatym tichom viem vyriešiť krátkodobú slabosť. Rozprávať je ťažké, počúvať ešte ťažie. Keď dnes odídeš, počúvaj. Sama viem, že nikdy nie je nič stratené a nech to vyzerá akokoľvek beznádejne, cesta sa zjaví. Nikdy som nestála pri tých, ktorí boli ticho a to je môj najväčší hriech. Dnes ti darujem radosť, za ktorú si zaplatil. Vyjdeš von a nechcem, aby si sa vrátil. Máme ešte čas. Ľahni si na posteľ, zavri oči a na chvíľu si oddýchni."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.

KULTÚRA

Nie je to dosť dobré. Slovenským filmárom chýba niekto, kto by im to povedal

Režisér György Kristóf oslávil úspech v Cannes v policajnej cele.


Už ste čítali?