reklama

Kronika malého slováčka: Ako sme sa popasovali s chorými ľuďmi (Záznam prvý z ostatných)

Toto je prvý záznam, ktorý napíšem do svojho denníka. Nepíšem ho iba tak, nakázali mi to takto robiť. Vraj aby som nerobil zlobu, tak mám písať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nepovedali mi najprv, čo mám písať, tak som písal iba tak. Chcel som najprv písať o tom, čo sa dialo doma. Tato ma vyhadzoval z kúpeľne, že prečo za ním lozím, keď sa sprchuje a keď som písal aj všetky nadávky, ktoré povedal, tak som dostal po papuli. Nakoniec mi pán farár nakázali, aby som písal memoáre, lebo na svoj vek som veľa zažil. Takže prečo nie. Rovnako to urobil aj môj bratranec, ale ten neskutočne smrdí, tak som asi ten lepší. Ja sa umývam každý druhý deň pred otcom, ktorému nechám vo vani vodu, len si dopustí teplej. Niekedy sa do vane aj vycikám, ale to mu nepoviem. By ma len vybil a to je bitka navyše.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyhlásil som sa za kronikára. To je muž, ktorý píše o dôležitých veciach. To sa mi páči. Takže prečo nie. Nebudem písať udalosti v poradí, lebo ešte nie som poriadny kronikár, iba začínam. Tato sa smeje, že som kurnikár bažant, ale ja nechcem byť bažant. Takých poľovník ujo Ivan Šašo strieľa. Nechcem tu bľabotať o veciach okolo, ktoré sú zbytočné, ak chcem napísať prvú kapitolu tejto kroniky bez dodatkov, možno na záver niečo dopíšem, ak si spomeniem. Takže prečo nie. Jedna z najväčších udalostí, čo sa v našej dedine stala, bola vojna proti ujom a tetám, ktorí sú chorí. Sme im vraj chceli zakázať veci, ktoré nemôžu. Tak mi tato povedali a ja s ním súhlasím, lebo je starší a chlap. Som sa pýtal, či máme tak chorých ľudí aj v dedine, ale tato na mňa zbliakol, že ak áno, tak ich zahluší. Odvtedy som nebol chorý, aby ma tato nezahlušil. Vtedy som sa naučil nové slovo, tradičný. Bolo mi povedané, že sme tradičná rodina. To ma potešilo, lebo ja mám tradície veľmi rád. Napríklad darčeky na Vianoce. Takže prečo nie. Pán farár mal potom každý týždeň v kostole kázeň, kde nadával na nejakých teplých ľudí a chválil tradičných ľudí. Bol som rád, že som bol pochválený, ale chcel som ešte tradície. Spýtal som sa tata, kedy dostanem darčeky ako na Vianoce, ale ten mi len povedal, že som nevďačné hovado a dal mi po papuli. Potom som bol ticho a čakal na december. Tato veľakrát mame vykrikoval, že je nevďačná aj ona a tiež dostala po papuli. Ona ale nechcela darčeky bez Vianoc, len robila to, čo chcel on. To sa tatovi nepáčilo a dal jej po papuli, prečo mu to robí. Ja som mamu nemohol ochrániť, lebo tato je chlap a ja som tiež chlap. Mi povedali, že mám byť hrdý, že som chlap. Tak som. Niekedy ma rodičia brávali večer do krčmy. Tam bolo veľa ľudí a smradu. Ja som rád medzi ľuďmi, lebo do školy ešte nechodím. Ani nechcem, lebo mi tato veľakrát povedal, že sa tam učia len sprostosti, ktoré v živote nebudem potrebovať. Vtedy sa v krčme ľudia rozprávali len o tých chorých ľuďoch a že prečo nemajú právo žiť. Ja viem, že aj na choroby sa umiera, táto bola asi jedna z tých. Nechcel som sa nič pýtať, aby som nezabudol. Naučil som sa veľa nových slov. Tato s kamarátmi ich volal burizóny a tie mám ja rád. Spýtal som sa, či som aj ja teplý, keď mám rád burizóny a síce sa chlapi smiali, tato mi povedal, že mi už nekúpi kofolu. Chlapi sa dohodli, že každého teplého, ktorého nájdu v dedine zahrabú na cintoríne, až bude studený. Mne sa to nepáčilo, lebo pán farár spomínali, že takí ľudia nemôžu byť pochovaní ako normálny človek. Celý zvyšok večera sa potom všetci chlapci spolu bratsky zbrojili proti druhým ujom, ktorých ešte ani nevideli. Mne sa to páčilo, pretože mám rád špionážne filmy, aj keď ma niekedy nudia. Takže prečo nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mama ma zobrala domov, tak sme šli pešo. Pýtal som sa jej, prečo má zas farbu okolo oka, na čo sa len pousmiala a mlčky pokračovala. Ja som chcel spievať pesničky, ktoré som sa naučil v krčme, ale mama mi ich zakázala, lebo že nie sú pre deti. Nechcel som jej povedať, že som už chlap, lebo už nemám rád burizóny, ale radšej som bol ticho a obdivoval tetovačku na tvári. V noci ma zobudil tato, ktorý kričal slová ako papuča, kura a podobne. Mne to prišlo smiešne, lebo mama mala viac prezývok ako ktokoľvek iný. Potom som zaspal a snívalo sa mi o horiacich chlapoch, ktorí mrzli na cintoríne. Zobudil som sa pocikaný, ale mama s novou tetovačkou ma prezliekla, umyla a dala mi raňajky, tak som bol rád. Tato behal po byte a nahlas hovoril, ako sa teší, keď pôjde voliť a všetko sa im zakáže. Chcel som vedieť prečo by sme im mali všetko zakazovať, keď sme ich ešte ani nevideli, ale na to mi nepovedal nič. Stále používal to, že sme tradičná rodina, čo mi pripomenulo darčeky, ktoré nedostanem. Bol som smutný, ale neplakal som. Na obed sme mali čínu, ale ja som nejedol. Mama sa ma spýtala, prečo. Tak som jej povedal, že nebudem jesť teplé jedlo, lebo ma nebude mať tato rád. Hneď sa ho spýtala, či už je spokojný, na čom sa len zasmial, a že je vidieť, že nevyrastie zo mňa debil. To som sa potešil a predstavoval som si, ako v škôlke poviem kamarátom, že nie som debil, lebo už nechcem jesť burizóny a čakám na studenú čínu. Zvyšok dňa sme pozerali na správy, kde sa rozprávali chlapi o tom, čo môžu a nemôžu robiť iní chlapi a prečo by to nemali robiť, keď to ani nerobia. Mňa to nudilo, tak som si išiel kresliť. Nakreslil som stoly a stoličky, na ktorých spolu sedeli ľudia a smiali sa. Mame sa to páčilo, že som radšej kreslil ako pozeral telku. Takže prečo nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V ten veľký deň sa tato aj osprchoval a obliekol si oblek. Povedal, že toto je veľká vec pre náš štát a on je hrdý, že je toho súčasťou. Mama si dala tričko a tepláky. Išiel som aj ja s nimi, lebo doma nemal kto so mnou zostať. Videl som školu, kde budem chodiť. Vyzerala ako nemocnica, do ktorej som chodil. Nechali ma stáť pred triedou, lebo ešte nemôžem ísť do triedy. Vraj nie som občan, lebo nemám kartičku. Tak som sa iba pozeral, ako prebieha boj. Tato dostal papier, išiel do malej izbičky so záclonou a chvíľu tam sedel. Chodby boli plné a aj prázdne. Veľa ľudí asi nerado bojuje. Tato vyšiel von hrdý a mama bola ticho. Tetovačky mala zakryté farbičkami. Tato povedal, že ideme osláviť dnešný deň do krčmy. Ja som nemal dôvod oslavovať, lebo som nebol občanom. Krčma bola iba plná. Ľudia sa tešili, že niečo dokázali a našlo sa niečo, čo ich spojilo. Pán farár vždy rozprával, že láska je to, čo ľudí vždy takto spojí. Preto si myslím, že tento boj je z čistej lásky. Takže prečo nie. Dnes sa nepozeral futbal, ale správy. Tam totiž chodili čísla, ako sa dnes veľmi bojovalo. Ja som sa tešil, že som dostal veľkú kofolu. Chcel som, aby sme bojovali častejšie, lebo veľkú som ešte nemal. Tato mi povedal, že nepôjdem tak skoro spať, aby som videl historický okamih. Ja som sa tešil, lebo som ešte žiadny nevidel. Takže prečo nie. Chlapi sa rozprávali o všetkom, čo videli pred bojom. Diskurzie, pávy a iné zaujímavé veci, ktoré som ja nevidel. Páčilo sa mi to, tak som počúval. Dozvedel som sa veľa nového a naučil som sa niekoľko nových smiešnych slov, ktoré som nemohol opakovať, lebo by mi tato jednu strelil. Bolo veľa hodín, ale nechceli mi to prepnúť na inú rozprávku, čo ma mrzelo. Potom mi tato objednal druhý veľký pohár a bol som rád. Mama mi povedala, aby som pil pomaly, lebo ma môže bolieť hrdlo a budem mať teplotu. Tak som pil pomaly. Tato dnes pil len z malých pohárikov a vypil ich veľa. Nechápal som, prečo aj sebe nekúpi veľký, ale on sa len viac smial a tešil. Zaspal som. Keď som sa zobudil, boli sme stále v krčme a kofolu mi niekto vypil. Chcel som plakať, ale predbehol ma tato s kamarátmi. Vraj sme nevyhrali vojnu a všetko je stratené. Mama bola ticho. Otec zopakoval všetky smiešne slová, ktoré som sa dnes naučil a pridal aj pár nových, čo ma potešilo. Chlapi začali odchádzať po jednom domov. Išli pomaly, dávali si pozor na každý krok, bľabotali a niektorí aj padli na zem. Zľakol som sa, ako vyzerá človek, ktorý prehrá vojnu za niečo veľké. Tato stále opakoval slová a pozeral sa na malý pohárik. Mama povedala, že ideme domov. Išli sme a otec za nami. Bol som rád, že ja som takto neprehral, ale chcelo sa mi plakať kvôli otcovi. Potom som si spomenul, že aj ja som chlap, aj keď nemám kartičku, tak som neplakal. Doma ma mama uložila do postele a ja som ešte chvíľu premýšľal. Tešil som sa, ako bude krívať v nedeľu aj pán farár a ako budeme zas bojovať v krčme za naše dobro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koniec prvého záznamu. Bez dodatkov, lebo Dodko, ktorému som diktoval, už nechce ďalej písať. Ja sa teším, keď sa naučím písať, dovtedy mi bude Dodko písať kroniku za cukríky a iné veci, ktoré vypýtam od mami. Už naozaj nemusíš písať.

Andrej Špeťko

Andrej Špeťko

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Čítam, píšem, niekedy som ticho. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu