Denník lúzra: Dôvod, prečo nespím...

Autor: Andrej Špeťko | 13.7.2016 o 23:25 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  78x

Výťah padal dole rýchlejšie ako sa štveral hore. Strážnik dávno spal, kašlal na podradnú prácu, ktorú vzal zo zúfalosti. Vonku ma objal izbový chlad. Pomeril som sa so starým známym a pokračoval na ľavej strane chodníka. 

Na ulici bolo prázdno. Vo vrecku som nahmatal zápalky a cigaretu, čo som udrbal medzi dverami. Nechal som ju spať v posteli a vykradol som sa von. Najsprávnejšia neslušnosť, akú môže človek urobiť. Ráno sa zobudí a bude sa snažiť spomenúť, čo dnes robila. Podľa nepríjemnej bolesti na to príde, niekoľko dní bude z toho smutná a nakoniec pachuť zaje tým istým. Takto sa podáva štafeta. Ja si môžem dať minimálne týždeň voľno, dnes som sa zabavil až-až. Zmestil som sa do rozpočtu a ešte mi aj zostalo.

Bolo sucho, niekoľko týždňov nepršalo. Prial som si, aby prišiel dážď, ale ihneď som sa zasekol, lebo v opačnom prípade by som nadával, že je mokro. Konečne som bol sám, vo svojom živle. Cesta domov bola vždy nepríjemne dlhá a hlavne zbytočná. Nie je nič jednoduchšie, ako všetko robiť doma, nemusím nikam chodiť. Nevadí, pre svoje potreby človek musí niečo obetovať. Cigaretu som dávno dofajčil a ohorok zahodil do kanálu. Zúfalo som potreboval ďalšiu, ale nepomôžeš si, ak nemáš ako. Netešil som sa domov, tešil som sa na spánok. Nebudem si klamať, nie je nič horšie ako posteľ, ktorá je vzdialená pol mesta. Teda dediny... alebo kde to žijem je. Na druhej strane ma tešilo, že som tu bol sám. Žiadny bordel ako počas dňa, žiadny bezdomovci, žiadne decká, žiadny dospelí. Konečne tu nikto nič neriešil. Teda, aby som neklamal, sem-tam som počul z podniku otrasnú tanečnú hudbu a výkriky opitých ľudí, ktorí nevedeli, kedy sa kontrolovať. Nie, nechcem byť silným morálnym hlasom, ale vtedy naozaj nič nejde. To ale vie každý. Rátal som si ulice, nezaujímal sa o svet a v hlave som sa už prestal hrabať. Cítim som v rozkroku stále jej zovretie. Bola dobrá, to jej musím nechať. Spomenul som si, ako mi dnes mama zas vykrikovala, aby som si našiel prácu. Vraj som neschopný si dorobiť školu a aj sa sám o seba postarať. Starám sa o seba. Nemám nič a ešte preťahujem študentky. Síce by ma pán farár možno hnal z kostola, pri detailnom opísaní by mi aj zaplatil. Možno by bol ku mne ešte tak zlatý, že by mi i on porozprával nejaké príbehy. Ku mne sa už nehlási žiadny boh. Aspoň mám čas na svoj bordel a nik sa do toho nestará. Teda okrem matky, ktorá mimo práce, spaní, kefovaní susedov a umieraní, si rada zakričí na jediného, ktorého dokázala vypustiť do tohto sveta.

Zostal som hladný, čo mi pridalo na tempe. Na dievča som už aj zabudol, len jej ženská vôňa sa mi plazila po celom tele. Potreboval som jedlo, sprchu a spánok. Čím viac som premýšľal nad všetkým, tým viac som to potreboval. Radšej som sledoval rozmlátený chodník a hrdzavé lampy. Niektoré blikali ako keď v nervozite klepká človek prstami. Asi som otravoval aj ulicu, nezáujem. Nahodil som jemný poklus, svedomie sa mi plazilo za chrbtom. Keď som zbadal rodnú bytovku, kde žijeme niekoľko rokov v podnájme, vytiahol som zo zadného vrecka kľúče. Zvolil som schody, načo sa neustále ponáhľať. Kľúč sa bez problémov zasunul do dierky a vpustil sa dnu. V byte bolo ticho, atmosféra sa flákala so mnou. Mama spala, zvyšok som ja. Topánky som nechal za sebou pri dverách a vbehol do izby. Bol tam rovnaký bordel ako pred odchodom. Zhodil som zo seba veci a nahý si ľahol na posteľ. Škatuľka s cigaretami a zapaľovačom ma už vytrvalo čakala pod vankúšom. Jednu som dal do úst s vymyslenou otázkou, či by rada tancovala takto v noci v mojom bordeli. Radšej mlčky horela. Užíval som si ticho, ktoré ma prijalo a ja som mu bol za to vďačný. Iróniou je, že si najviac užívam chvíle, ktoré sa dajú popísať slovíčkom nič. Nechcelo sa mi spať, už bolo neskoro. Mnohokrát som sa nevedel rozhodnúť, čo mám robiť, preto som si začal hádzať mincou. Bolo to jednoduché a neniesol som žiadnu zodpovednosť za svoje konanie. Začal mi vibrovať telefón. Vytiahol som ho z nohavíc a pozrel na displej. Volala mi ona. Spomenul som si, že som jej dal svoje číslo v bare. Slabá chvíľa. Zdvihol som, nemal som kam utekať. Ďalej to už nešlo. Rozospatá sa ma spýtala, kde som a prečo nie som pri nej v posteli. Zavrel som okno a hodil sa na posteľ. Zopakovala otázku, tentoraz menej prispatým hlasom. Odpovedal som, že som doma a jemne som si pretrel oči. Chcem vziať späť svoje hrdinské slová, že sa mi nechce spať. Vrátila mi to otázkou, kedy sa znova stretneme a kedy jej vysvetlím svoje chovanie. Taktne som sa jej spýtal na meno, lebo som si nebol istý, či nejde o omyl. Bola to ona, bol to omyl. Ďalej som počúval niekoľko slov poskladaných do viet, kým som si čistil zubami nechty. Smrdeli mi prsty od toľkého fajčenia. Prebudil sa v nej zúfalý pocit romantickej nostalgie, ktorým nechcela dať nášmu stretnutiu jednoduchú nálepku  bez dôsledkov. Preto sa ma spýtala, či je pre mňa aspoň trochu dôležitá. Celá je na mojom zozname tých najdôležitejších vecí v mojom živote, ktorý vždy bol a bude sekundárny. Vypol som hovor, vrátil telefón späť do nohavíc, otvoril okno, vytiahol ďalšiu, olizol filter a nechal úradovať plameň. Popol som klepal na podlahu. Bolo úžasné sledovať z tmavej izby tmu vonku. Zajtra už budem hádam rýchlejší, pozerať menej do blikajúceho svetla, ale na dnes ešte tu zostanem schovaný. Zajtra upracem ten popol. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?